Americký futbal na Slovensku je dnes známy a etablovaný šport, no jeho začiatky boli plné výziev, neznámych pravidiel a obrovského odhodlania. Ľudovít Gálka, zakladateľ prvého klubu amerického futbalu v Bratislave a na Slovensku, nám exkluzívne priblížil, ako sa mu podarilo položiť základy tohto dnes už rešpektovaného športu.

V prvej časti exkluzívneho rozhovoru sa dozviete:

• Ako ho očaril americký futbal a čo ho priviedlo k myšlienke založiť prvý klub
• Prečo boli začiatky plné skepticizmu, nedôvery a boje o tréningové plochy a ihriská
• Ako vznikol názov Bratislava Monarchs a prečo odmietol rakúsky návrh
• Aké prekážky musel prekonať, aby sa americký futbal vôbec mohol hrať na Slovensku

Pripravte sa na fascinujúci príbeh odvážnej vízie, tvrdej práce a neúnavného boja za sen, ktorý dnes píše 30-ročnú históriu.

Prečítajte si celý rozhovor:

Ako ste sa prvýkrát dostali k americkému futbalu a čo vás motivovalo založiť klub v Bratislave?

K americkému futbalu som sa prvýkrát dostal, ako väčšina vtedajších občanov Československa, cez americké filmy alebo občas dáke „kuriozity“ v štátnej televízii. Úprimne si nepamätám, či sme dostali do televízie alebo kina niečo seriózne ešte pred pádom opony, ale po roku 1989 sa vrece roztrhlo naozaj. Treba ešte dodať, že v socializme sa angličtina až tak nenosila, plus nič z Ameriky okrem zotročených černochov a Indiánov v rezervácii nebolo pre režim vhodné, takže ak by ste aj dostali niečo o americkom futbale na stôl, nebolo jediného človeka, ktorý by vedel, o čo v tom športe ide. Ale po roku 1989 začali športové kanály Eurosport, či Screensport do výmenných sietí zaraďovať čím ďalej viac šotov z amerického futbalu. No, a keď som videl koľko ľudí sa pri tom ide zblázniť, tak mi ten šport začal trochu vŕtať v hlave.
Druhá časť otázky, ako mi napadlo založiť takýto klub v Bratislave, by vydala asi aj na krátku poviedku, navyše si myslím, že som ten príbeh rozprával už nespočetnekrát. Hlavnú úlohu v tomto príbehu zohrali vstupná hala Domu športu, moja práca v Hoteli Danube a vedenie rakúskeho zväzu amerického futbalu AFBÖ. No a ešte moja zvedavosť a vôľa urobiť niečo historické.
V čase, keď k samotnému rozhodnutiu založiť klub amerického futbalu prišlo, som už o tomto športe vedel viac, ale zďaleka nie všetko. Dokonca už som v januári 1995 pozeral aj SuperBowl medzi San Diego Chargers a San Francisco 49ers, v ktorom exceloval legendárny QB Steve Young.
Čiže, keď som absolvoval prvý historický telefonát z recepcie hotela Danube do Viedne, číslo som našiel na vyblednutom plagáte, ktorý visel vo vestibule Domu Športu a nabádal čitateľa, aby sa pridal k novovznikajúcemu klubu amerického futbalu v Bratislave, nezdalo sa mi pozvanie do Viedne až také uletené. Pochopiteľne, žiadny klub neexistoval, jednalo sa len o rakúsky sen taký klub v Bratislave založiť. Neskôr som sa dozvedel, že „prefíkaní“ funkcionári AFBÖ vyvesili dokonca až dva (!) plagáty, ten druhý údajne visel niekde v Mlynskej doline, na vysokoškolskom internáte.
Tak či onak, po návšteve obchodu s športovými potrebami, kde síce dominoval „kajaking“, ale v zadných miestnostiach som prvýkrát v živote zbadal a dokonca si aj siahol na prilbu, loptu, či ramenný chránič, po takmer trojhodinovej debate s tromi, vtedy najvyššími predstaviteľmi rakúskej asociácie (to pomastí ego každému) pristal na myšlienku založiť klub amerického futbalu v Bratislave.
Keďže som v živote nikdy nepatril k „prikyvovačom“, ich plány na žltočiernu farebnú kombináciu a názov Bruins som kategoricky odmietol. Bol som odjakživa fanúšikom Slovana a žltočiernou som pohŕdal (farby vtedajšieho historického rivala, Interu Bratislava). Rozhodnutie nazvať klub Monarchs bolo veľmi jednoduché. Zvieracie názvy ma nikdy extra neinšpirovali, preto som bol rozhodnutý spojiť názov klubu s niečím, čo pripomína mesto, v ktorom bude klub sídliť. A keďže v Bratislave máme úžasný korunovačný kostol a mnohoročnú panovnícku históriu, Monarchovia boli na svete.
Rakúšania na mňa chvíľku hľadeli ako obarení, ale nakoniec im neostalo nič iné iba sa podvoliť tomuto „vychrdnutému“, v podstate drzému mladíkovi, ktorý namiesto aby bol vďačný, tak si kládol podmienky.

Aké boli najväčšie výzvy, s ktorými ste sa stretli pri zakladaní a rozvoji amerického futbalu na Slovensku?

Veľmi jednoduchá odpoveď – financie, zariadenia, rozumej ihrisko, či hala, kde trénovať a absolútna neznalosť pravidiel, navyše komplikovaná faktom, že len minimum ľudí vedelo po anglicky. Ďalším bojom bolo presviedčanie správcov tréningových plôch a telocviční, že to nie je blbosť, že sa tam nejdeme iba mlátiť, plus, že to nie sme my „s týma palicáma“, čo už to skúšali v minulých rokoch.
Otázky typu, prečo neskúsime niečo tradičné, slovenské ako napr. hádzanú, či basketbal, ma doslova likvidovali, udržať sa na uzde a snažiť sa čo najslušnejšie odpovedať, že hádzaná, basketbal, a samozrejme ani futbal „ten ozajský“, či hokej nevznikli na Slovensku, dokonca ani nikde v blízkom okolí, bolo pre mňa tým najťažším, s čím som sa pri zakladaní klubu stretol. Kto ma pozná, dokáže si to predstaviť.

Môžete opísať, ako sa klub vyvíjal počas vášho pôsobenia ako hlavný tréner a manažér?

Hmm, ako sa vyvíjal klub… no, vyvíjal sa tak, ako som sa vyvíjal ja. Ak som chcel chalanov a mužov niečo naučiť, tak som sa to musel naučiť najprv sám. Čiže od prvého momentu, keď som pristal na celý tento „projekt“, stál som pred úlohou naučiť sa o tomto neuveriteľnom športe čo najviac, resp. všetko, čo v zápätí musím naučiť budúcich hráčov.
Bolo to obdobie nekonečného čítania, pozerania videí, inštruktážnych i záznamov zo zápasov, musel som vytvárať akúsi hybridnú terminológiu, pretože nebolo jednoducho možné hádzať na ľudí, ktorí nevedeli po anglicky ani zaťať, desiatky anglický pojmov a fráz. Čiže v prvých rokoch mal americký futbal na Slovensku asi ako jediný na svete svoj vlastný slovensko-obrazný jazyk. Veteráni snáď potvrdia. No a čo sa týka manažovania, tam mi veľmi pomohlo moje zamestnanie, ktoré ma nezamestnávalo natoľko, aby som nemohol tráviť v práci 3-4 hodiny denne dumaním nad futbalom, kopírovaním desiatok strán inštrukcií, napísaním elaborátu Americký futbal – pojmy a vysvetlenia, za čo budem vďačný vedeniu hotela až do smrti, aj keď oni o tom nemali ani potuchy. A na výsledkoch mojej práce pre hotel to nebolo cítiť ani v najmenšom.

Ako ste sa cítili počas prvého historického finále v ČLAF v roku 2006, keď váš tím obsadil druhé miesto?

Ako porazený po dobrom výkone. Začali sme zle, vrátili sme sa do zápasu pomaly až filmovým spôsobom, ale povestné momentum sa vrátilo na stranu Lions a my sme prehrali. Úprimne? Aj keď som na ten tím nesmierne hrdý, na víťazstvo sme asi nemali, ale tých pár minút, keď sme vyhrávali a mali na svojej strane takmer celú divácku tribúnu, mi vyvolávajú zimomriavky ešte aj teraz. Bez srandy, šport je asi v živote človeka tou najsilnejšou emóciou, ktorú si zachováte až po smrteľnú posteľ. Ešte možno narodenia detí sa s tým dajú porovnať. Alebo rozvody, teda pre niekoho…

Ktorý z úspechov klubu považujete za najvýznamnejší a prečo?

Prvým z veľkých úspechov je skutočnosť, že sme vznikli a priniesli na Slovensko šport, ktorý u nás nikdy predtým NEEXISTOVAL, v podstate nik ho nepoznal a nerozumel mu, vrátane profesionálnych športových redaktorov a to, že sme tu dodnes.
Za ďalší úžasný úspech považujem, že sme vlastnými rukami vybudovali legendárny stánok na Istrocheme, ktorý bol zároveň svedkom prvého víťazného zápasu v histórii. Nobelova bola niečím novým aj pre celú českú ligu, a tým nemyslím iba na betón vyschnutú hraciu plochu v letných mesiacoch. Ako prví v českej lige sme mali nalajnované ako z filmu, viac než päťhodinové brigády vnášali okrem únavy do hráčov aj nesmierne silný pocit integrity, hrdosti a túžby niečo veľké dokázať. Teda chcem veriť, že aspoň u väčšiny tomu tak bolo. Aj v tých legendárnych časoch tu boli takí, čo sa iba viezli a na brigádu nemohli prísť, lebo zrovna v ten večer išli ku babke…
No a jednoznačne najväčším športovým úspechom v dejinách klubu bola sezóna v roku 2015, v ktorej sme nastúpili súčasne v dvoch oficiálnych ligových súťažiach a obe sme vyhrali. Navyše, obe bez jedinej prehry, čiže sme dosiahli tzv. PERFECT SEASON. Verím, že hráči a tréneri, ktorí v tom roku obliekli dres Monarchs, nezabudnú na tieto chvíle do konca svojich životov. Aj po 30 rokoch si budú vedieť sadnúť a spomínať na zrážky (bloky), skládky (tackle) a samozrejme touchdowny.
Ja osobne mám ešte pár ďalších momentov, ktoré pre mňa veľa znamenajú, ale tie patria skôr do kategórie sentimentálnych.

Ako sa zmenila vaša rola a prístup k vedeniu klubu, keď ste prešli z pozície hlavného trénera na generálneho manažéra?

Veľmi sa zjednodušila a zároveň mi vzrástla zodpovednosť. Monarchs sú mojim tretím zo štyroch detí a či už som stál na postrannej čiare alebo sedel za rokovacím stolom, vždy som mal pred sebou iba jednu prioritu – úspech klubu a všetkých, ktorí boli jeho členmi - hráčov, trénerov, pomocníkov, či roztlieskavačiek. Chcel som v ich očiach vidieť radosť, že sú súčasťou niečoho, čo nikdy neoľutujú. A mnoho takých pohľadov som zažil, za čo budem do smrti vďačný. Vždy som chcel, aby vedeli, že som na nich hrdý a že si ich vážim za to, čo pre klub obetovali, a preto som sa ako manažér išiel roztrhať, aby som postavil úspešné mužstvo. V 2015 sa mi to podarilo nad očakávanie.
Tých bolo určite viac a vybrať jediný je proste nemožné… Každý bol pamätný pre niečo iné.
Nikdy nezabudnem na prvý ligový zápas v Prahe proti Lions, taktiež na „dvojkombináciu“ zápasov v Brne, z ktorých ten prvý bol našim posledným oficiálnym prípravným zápasom, po ktorom mala česká asociácia schváliť našu pripravenosť do ligy a druhý zápas o 3 týždne neskôr už bol zápasom 2. kola ligy, v ktorom Peter Mikóczy skóroval prvý historický touchdown pre Monarchs. Jasné, že sme prehrali, ale po tomto zápase sa ma jeden z totálne vyčerpaných brnenských hráčov spýtal: „Vy, co jste ty tři týdny žráli? Ty vole, dneska to byl oproti tý přípravě úplnej masakr! S tímhle porazíte Plzeň jako nic!“
Takže takto by som mohol vymenovať ešte niekoľko zápasov, ktoré sa nemusia zhodovať s výberom niekoho iného, ale pre mňa to ostanú chvíle, na ktoré nezabudnem nikdy.
S Brnom sme si toho zažili asi najviac…

Čo by ste povedali, že bolo kľúčom k neobvyklému úspechu v roku 2015, keď váš tím vyhral všetky zápasy v sezóne, vyhral najvyššiu maďarskú ligu HFL a najvyššiu slovenskú ligu SFL? 13 zápasov, 13 výhier, so skóre 592:182 je úžasná bilancia.

Na toto som už myslím sčasti odpovedal. Čo bolo kľúčom takému úspechu? Dobre zostavený tím, na čele s nesmierne skúseným quarterbackom – Ferni Garza, ktorý prevzal aj úlohu ofenzívneho koordinátora, ak chcem pochváliť aj seba, tak kvalitne pripravené zázemie a nakoniec od zápasu k zápasu silnejúca psychika tímu. Každý, kto s americkým futbalom prišiel do styku a trochu mu rozumie, vie, že je to napriek ohromnej fyzickej záťaži predovšetkým šport, v ktorom dominuje psychika. Ak veríte, že môžete vyhrať, vaše šance na úspech sa výrazne zvyšujú. Ak si obrazne povedané veziete dva touchdowny už v taške cestou na zápas, ťažko v takom súboji zvíťazíte.
My sme v 2015 hrali v nesmiernej psychickej pohode, Ferni Garza ako líder tímu dokázal chalanov presvedčiť, že taktika a stratégia, ktorú pripravil bude úspešná a čo bolo najdôležitejšie, na ihrisku to hráči videli aj sami. A tak víťazstvo po víťazstve duchovná sila tímu rástla a hráči si možnosť prehry nepripúšťali. A napokon sa jej ani nedočkali. Ešte by asi stálo za to spýtať sa aj ich :)

Ako sa podľa vás americký futbal na Slovensku zmenil od čias, keď ste začínali?

Hmm… ťažko povedať, už som zo Slovenska preč takmer 10 rokov a to málo, čo som videl, boli iba internetové prenosy, či záznamy. Zmena je určite v tom, že mladí začínajúci hráči to majú s oboznamovaním sa s týmto skvelým športom omnoho ľahšie, americký futbal je momentálne dostupný všade a kto chce, môže sa ho učiť donekonečna. Na druhej strane mám pocit, akoby to oduševnenie, ktoré sme mali my, zakladajúci členovia tam už nie je a ani nemôže byť. Nie som naivný, nedá sa očakávať dnes od 17-ročného mladíka, ktorý si to chce skúsiť, že bude vnímať Monarchs ako niečo, čo z neho urobí iného človeka. Moji prví zverenci to tak mali. Preto premaľovali celú tribúnu, opravili chátrajúci štadión a boli na seba pyšní. Ja som to nazýval trochu drsne, „že sme z prašiakových ľudí bez mena urobili športové idoly…“ Je to trochu nadnesené, ale pre mnohých ani nie.

Ktoré osobnosti v oblasti amerického futbalu vás najviac ovplyvnili alebo inšpirovali počas vašej kariéry?

Určite jednoznačne Vince Lombardi. Je to nezabudnuteľný človek, ktorý svojimi názormi a trénerskými metódami neovplyvnil iba americký futbal, ale jeho výroky sa používajú dodnes aj pri výuke manažmentu. V podstate som mal rád tú starú, železnú školu, keď aj hráči aj tréneri boli pri ceste za úspechom tí tvrdší, bez ohľadu, koľko zlomenín, operácií, či bolesti to stálo...

Ďakujeme a tešíme sa na druhú časť rozhovoru.